Môj druhý život
„Našli ma 40 metrov od miesta nehody. Na nič si nepamätám“.
Môj prvý život skončil a ja som sa iba pýtal prečo som sa vôbec prebral?
Každý vo svojom živote dostaneme šancu. Je len otázne čo s ňou urobíme a ako ju využijeme. Bez možnosti sa hýbať som mal pocit, že v mojom živote všetko skončilo. Neskôr som pochopil, že všetko sa iba malo začať.
Príbeh mojich dvoch životov
Od malička som bol závislý na športe. Vybral som si futbal, s ktorým som vstával aj chodil spať. Môj detský sen sa napĺňal už v mladom veku. Hral som futbal u nás v Holíči a už počas strednej školy som začal hrať za Spartak Trnava prvú dorasteneckú ligu.
Po maturite bola moja voľba jasná. Chcel som vyštudovať za trénera futbalu. Toho času brali na FTVŠ v Bratislave z 500 prihlásených iba 50 študentov, ja som bol 37. Popri škole som hrával v Inter Bratislava prvú dorasteneckú ligu. O moju budúcnosť sa už vtedy zaujímali futbaloví manažéri.
Prepracoval som sa do seniorského „A“ tímu, kde som hral najvyššiu Slovenskú súťaž.
Posledný polrok pred mojim životným zlomom som hosťoval v Senici a zároveň si dokončoval školu. Futbal bol môj život! Začali mi prichádzať rôzne ponuky zo zahraničia, jedna konkrétna, ktorá ma oslovila najviac, bol trojročný kontrakt do Lille - v tom období hrali 2. francúzsku ligu.
Dva týždne po promóciách sa môj starý, prvý život skončil a s ním aj moja profesionálna futbalová dráha.
Osudná autonehoda
Ráno, cestou na futbalový tréning som začal predbiehať auto. Dostal som defekt na ľavom zadnom kolese. Chcel som sa rýchlo zaradiť späť, no narazil som do auta, ktoré som obiehal. Nič viac si nepamätám.
Z rozprávania svedkov viem, že moje auto vyletelo z cesty, asi 6 krát sa vo vzduchu otočilo a mňa vystrelilo bočným oknom von z auta.
Auto ostalo s natočeným volantom do pravého uhla, vraj som bojoval do poslednej chvíle. Moje topánky ostali v aute, štatistiky hovoria, že ak pri nehode zostanú topánky vodiča v aute, tak na 99% ide o smrteľnú nehodu.
Našli ma 40 metrov od miesta nehody, v kaluži krvi. Utrpel som veľmi silný opuch mozgu, telo som mal pokryté modrinami a otvorenými ranami. Nehoda mi vážne poranila pravú ruku, pľúca ostali zablokované a úlomky rozdrveného šiesteho stavca sa mi zapichli do miechy.
Previezli ma do Bratislavy, kde ma operovali štyri a pol hodiny. Počas bdelej kómy som prekonal klinickú smrť. Rodičov lekári pripravovali na najhoršie. Mal som ostať pripútaný na lôžko a do konca života neschopný plnohodnotne rozmýšľať ani rozprávať.
Pri prevoze z jednej nemocnice do druhej moje pľúca pracovali na 20% . Zaviedli mi pľúcny ventilátor a čakali, či prežijem do rána. Z ich rozprávania viem, že počas vizity na druhý deň ráno, sa so mnou snažili komunikovať prostredníctvom motorického dialógu. Pohybom ruky som im ukázal na písmená, ktoré znamenali: ,, Ďakujem, zachránili ste mi život, ste jedničky.“
Za dvadsať rokov praxe vraj nezažili nič podobné.
Môj prvý život, ktorý som si užíval na ,,vlastných“ skončil.
Po troch týždňoch som sa prebral. Mal som o 20 kg menej a vôbec nič mi nedochádzalo, pretože som dostával morfium, inak by som tú bolesť neuniesol.
Lekári vtedy mojim rodičom povedali jednoznačne, že ak by som dovtedy nešportoval a moje telo by nebolo v takej kondícii, zomrel by som do troch hodín po nehode.
Moje telo bolo rozbité asi na 90%, vôbec som sa nehýbal, mojich 10% tvoril pohyb ľavej ruky, maximálne na 10 sekúnd. Nič viac.
Môj druhy život
od koeficientu mínus
Deň kedy som sa druhý krát narodil nepovažujem za bod „nula“. To čo nasledovalo prvé dni, týždne a mesiace ma duševne posunulo dokonca do mínusu.
Prišli ďalšie rany, ktoré ma nabádali sa pýtať:
„Prečo som sa vôbec prebral“ ?
Nohy, ktoré behali prvú ligu ostali nehybné, potvrdený kontrakt do Lille predstavoval trpkú spomienku na vysnenú kariéru. Priateľka, s ktorou som plánoval budúcnosť, ma opustila.
Zažil som pocit, ktorý som poznal len z filmov, kde človek leží bezvládny a pomýšľa nad smrťou, no nemá to ako zrealizovať.
Vo svojom vnútri som zvádzal boj samého so sebou. Napádali ma čierne myšlienky, tým ako som postupne zisťoval čo sa deje a ako odlišné od normálneho života to celé je.
V Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej som strávil pol roka. Stále verím, že moje telo regenerovalo lepšie aj vďaka tomu, že bolo zvyknuté na fyzickú záťaž. Keď som sa vrátil domov, dokázal som síce sedieť na vozíku, ale nevedel som sa na ňom pohybovať sám, bez pomoci.
Horšie to však bolo s mojim vnútrom.
Dva roky som bol prakticky len doma, kým som sa naučil ísť na vozíku von medzi ľudí. Mal som pocit, že na mňa pozerajú aj kvetináče spoza rohu.
Láska, viera, vôľa, sila
Zistil som, že mám na výber len dve možnosti.
Buď sa tomu poddám a budem sa sám seba celý život pýtať, prečo sa to stalo práve mne, alebo budem žiť a v tom prípade musím zabojovať. Mal som jedno obrovské šťastie v nešťastí, že som mal podporu rodičov, pretože keby niet ich, tak tu teraz nesedím. Doslova. Poznám prípady ako je môj, kedy ľudia nemali okolo seba svojich blízkych. Vtedy človek naozaj nedokáže takmer nič, nevie sa o seba postarať.
Chcel som ja, chceli aj rodičia, a tak sme sa navzájom podporovali. Toto považujem za kľúčový moment, vďaka ktorému som sa z toho dostal. Neskutočne mi pomohli a ja na to nikdy nezabudnem.
Po 4 rokoch každodenného boja, aj vďaka podpore blízkych, som opäť v sebe našiel cestu k športu. Premýšľal som nad náhradou za futbal, a aj vo svojej situácii som hľadal dynamický šport, pri ktorom som mohol uplatniť svoju súťaživosť.
Hľadal som fyzickú námahu a psychickú úľavu. Vtedy som sa stretol s ľuďmi zo Slovenského paralympijského výboru a Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov a hľadali sme šport, ktorý by bol pre mňa vhodný. Vybrali sme tenis. Moja pravá ruka mala pre následky nehody veľké pohybové obmedzenia. Učil som sa držať raketu, prehodiť loptičku cez sieť, vrátiť úder.
,,Lietať“ po kurte je fyzicky náročné, ale bol som odhodlaný nevzdať to. V mojom novom živote to bola to pre mňa prvá, veľká výzva.
Svoju cestu k tenisu viac popisujem tu:
Hľadal som uplatnenie aj v spoločenskej sfére. Dostal som príležitosť pracovať v malej slovenskej obchodnej firme s komoditami pre odvetvie oceliarskeho priemyslu. Nevedel som do čoho vlastne idem. Dostal som na starosti zahraničný trh, ktorý som riadil doslovne s anglickým slovníkom v ruke.
Bol som v celku úspešný, ale cítil som, že potrebujem zmenu a rozhodol som sa z firmy po roku a pol odísť. Poslal som všetkým obchodným partnerom, s ktorými som spolupracoval ďakovný list. Na moje prekvapenie mi z niektorých prišli i návrhy na spoluprácu. Vedel som, že murára robiť nebudem, zvažoval som ponuky, ktoré mi mohli otvoriť nové možnosti.
Osobne si myslím, že každý dostane v živote šancu, aby robil to čo ho baví. Veľa ľudí ju však premrhá, pretože zvažujeme, špekulujeme, neveríme si. Sme schopní premrhať príležitosť tým, že ju ani nevyskúšame.
Ja som sa rozhodol na základe svojho vnútorného hlasu, pocitu, či intuície, ktorú počúvam dodnes. Zvážil som ponuku v zahraničnej firme s komoditami pre oceliarsky priemysel a dohodol som si s majiteľmi stretnutie. Mal som tridsať rokov keď som rodičom oznámil, že idem na pohovor do zahraničia. Boli prekvapení, mali o mňa strach, avšak neostávalo im nič iné ako ma len odviesť na letisko. Po pristátí ma už čakali majitelia firmy. Podali sme si ruky a predstavil som sa im. V tejto spoločnosti pracujem od roku 2010 doteraz.
Po takmer smrteľnej nehode to bola pre mňa druhá najväčšia výzva v živote.
Popasoval som sa s business angličtinou, naučil som sa rozumieť zahraničnému obchodu s komoditami, vďaka čomu som precestoval Európu i Áziu. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.
Moja ponuka
Ozvite sa mi a spolu sa porozprávame o tom, či aj Vám dokážem pomôcť.
Pripravujem už čoskoro..